Peniaze sa menili v pobočkách štátnej banky, vo väčších podnikoch, v sporiteľniach, investičnej banke, štátnej poisťovni, nemocniciach, na poštách. Strediská výmeny boli otvorené od 1. do 4. júna 1953 najmenej 12 hodín denne.

FOTO – ČTK

Mohli za to špekulanti

Prísne utajená reforma sa začala pripravovať s pomocou Sovietskeho zväzu v lete 1952. V polovici mája 1953 už chýry kolovali medzi ľuďmi. Prezident Antonín Zápotocký obyvateľov až do posledných dní uisťoval, že „naša mena je pevná a menová reforma nebude“. Zmluva o výrobe nových platidiel bola vtedy s Moskvou už niekoľko týždňov podpísaná.

Všetko bolo jasné 30. mája. Ústredný výbor KSČ a Národné zhromaždenie schválili návrhy na zrušenie viazaného trhu a menovú reformu. Predseda vlády Viliam Široký vyhlásil: „Existencia nadbytočného množstva obeživa v rukách obyvateľstva predstavuje neovládateľnú časť kúpnej sily. (…) Odteraz bude kurz našej koruny pevne zviazaný so sovietskym rubľom, ktorý je najpevnejšou menou na svete.“ Hodnota novej Koruny československej sa stanovila na 0,123426 gramu zlata a kurz na 1,80 Kčs za jeden rubeľ.

Ľudia sa túto „potešujúcu“ správu dozvedeli z rozhlasu, nasledujúci deň ju priniesli noviny. Reforma prišla zo dňa na deň. Oficiálna propaganda ju zdôvodňovala ako „likvidáciu inflačných dôsledkov vojny a zničenie ekonomickej sily buržoázie“. V krajine stále fungoval prídelový systém a v obehu bolo priveľa peňazí. Za zlé hospodárenie štátu mohli podľa komunistov špekulanti a domáci a zahraniční podvratníci.

Ľudia prišli o miliardy

Peniaze sa začali vymieňať 1. júna a boli na to určené štyri dni. Do sedemtisíc výmenných stredísk prišli štyri milióny ľudí s bankovkami za 49 miliárd. Za tie dostali jeden a pol miliardy nových korún.

V pomere, v akom sa prepočítavali ceny, sa dalo zameniť 300 korún. Vtedajšie platy boli niekoľko tisíc korún, napríklad vyučený stolár dostával okolo 6-tisíc a predavačka 3-tisíc. Tri stovky boli zlomkom mesačnej výplaty. Tí, čo na niečo šetrili, si to po reforme nemohli dovoliť, pretože cena klesla desaťkrát menej ako úspory.

Ľudia hľadali spôsoby, ako sa takýmto stratám vyhnúť. Kto mohol, požiadal známeho s menšou hotovosťou, aby mu peniaze vo výhodnejšom pomere zamenil. Komunisti nastrčili provokatérov, ktorí ponúkali lepšie podmienky.

Tretia a najtvrdšia

Menové reformy bývajú nevyhnutné, keď sa mení štátne zriadenie, vzniká nový štát či mena potrebuje ozdravenie. Československo vo svojej histórii zažilo tri: menovú odluku v roku 1919, potom splynutie slovenskej koruny s protektorátnou do novej československej v roku 1945 a tretiu pred päťdesiatimi rokmi. Prvé dve prispeli k ustáleniu meny a riešili zlú povojnovú situáciu.

Poslednej predchádzalo niekoľko rokov vedenia ekonomiky komunistami, ktoré vyvolalo finančné problémy štátu. Režim však nevyriešil reformou iba tie, dosiahol aj ďalšie pripútanie ľudí k štátnej moci.

Ako sa prepočítavalo

jedna osoba dostala za starých 300 korún 60 nových (pomer 5:1) všetky peniaze nad túto sumu sa už menili v pomere 50:1 mzdy, dane, pôžičky a vkladné knižky do 5000 Kčs sa prepočítali 5:1 pre vklady v bankách do 10-tisíc bol stanovený pomer 6,25:1, do 20-tisíc už 10:1, do 50-tisíc korún 25:1 a nad 50-tisíc až 30:1 vklady uložené od 16. mája 1953 sa „scvrkli“ na päťdesiatinu viazané vklady, tuzemské cenné papiere a poistky sa jednoducho zrušili viazaný trh a lístkový systém zanikol a ceny sa vydelili piatimi Nové platidlá pozostávali z 1-, 3-, 5-, 10- a 25-halierových mincí, 1, 3- a 5-korunových „štátoviek“ a 10-, 20-, 50- a 100-korunových bankoviek. Platili niekoľko rokov, štvrťhaliernik a trojkoruna boli zrušené už skôr a namiesto nich boli zavedené mince 20 halierov, 2 a 5 korún.