Riadiť peke-peke, ako tu volajú malé člny s motorom, je trochu ako šoférovať auto na poľnej ceste. Idete zo zákruty do zákruty, vyhýbate sa spadnutým stromom. Samozrejme, pod dohľadom sprievodcu. FOTO - AUTOR
hovorí šéf CK Bubo Pavel Fellner. Klientmi bývajú solventnejší ľudia, alebo takí, ktorí veľmi chcú krajinu navštíviť a sú ochotní na to zarábať aj celý rok. Pre rodiny s deťmi sú väčšinou kratšie zájazdy. Rodič s jedným dieťaťom však môže zvládnuť aj náročnú turistiku. „Takto s nami cestoval otec s 12-ročným synom, krásne zvládli Sumatru a Bali, presuny pralesmi aj miestne lokality, akurát sa nevyhli morskej chorobe. Ťažšie cesty do všetkých kútov sveta s nami pravidelne zvládajú aj dvaja sedemdesiatroční manželia,“ dodáva Fellner.
Tam, kde domorodci vyrábajú adrenalín
Jozef Zelizňák robí sprievodcu už sedem rokov. V poslednom období absolvoval niekoľko ciest do Škandinávie a juhovýchodnej Ázie. „Najzaujímavejšou krajinou je pre mňa Barma,“ hovorí, „ročne sa tam objaví desaťtisíc turistov, čo je oproti susednému Thajsku, kde ich chodí desať miliónov, úžasná pohoda.“
Krajina je vraj neuveriteľná. Človek si najprv predstavuje, ako sa ocitne úplne mimo civilizácie, očakáva strašnú chudobu a ľudí, ktorí budú hľadieť len na peniaze. No všetko je celkom inak. Otvára sa svet tej Ázie, kde zastal čas na sto rokov.
„O Barme sa hovorí, že je to najbudhistickejšia krajina na svete,“ hovorí Zelizňák. „Ľudia tam síce hovoria po anglicky veľmi málo, ale sú strašne milí a úprimne vám pomáhajú. Keď sa veziete v autobuse so stovkou Barmčanov, okamžite dostanete najlepšie miesto na sedenie. Všetkým možným vás ponúkajú a chcú vám ukázať, ako vás majú radi. Mnohí chodia na takéto cesty kvôli adrenalínu – napríklad, aby týždeň šliapali v prírode. No pre mňa je pravým dôvodom stretávať ľudí. Oni poskytujú pravé zážitky,“ hovorí.
Pri príprave náročnej cesty si sprievodca zakladá na tom, aby sa jeho klienti vopred dozvedeli, čo ich na ceste čaká – iná klíma, tvrdé ubytovanie, náročný terén alebo zložité presuny krajinou. „Napríklad na neobývaných indonézskych ostrovoch žije človek tri týždne vo veľmi jednoduchom prostredí. Preto sem chodia celkom iní turisti ako do klasických destinácií,“ hovorí Zelizňák. „Sú prípady, keď ľudí tvrdé podmienky odradia, napríklad trasa Čína – Tibet – Nepál je geniálny zájazd, ale iba pre ľudí pripravených podstúpiť tvrdé podmienky v časti sveta, ktorý je úplne iný ako zvyšok zemegule. Často bývajú v šoku, ale napokon sú vždy spokojní. Mojou zatiaľ najväčšou skúsenosťou bola cesta do Kašmíru s hluchonemým chlapcom. Dopadla nad očakávanie dobre,“ hovorí Jozef Zelizňák. (ea)
Náplasť a nadhľad – to je tá pravá výbava
Dagmar Ulická je šéfkou reklamnej agentúry a cestuje už od osemnástich rokov. Precestovala Spojené štáty, severnú Európu, Indonéziu, Turecko, a väčšinu miest so svojou dcérou. „Náročná turistika s dieťaťom potrebuje dobrú prípravu – nielen materiálnu, ale aj motivačnú. Treba zvážiť stupeň náročnosti vzhľadom na povahu, vek a záľuby dieťaťa, nič netreba preháňať,“ hovorí. Výsledkom má byť podľa nej výzva do budúcnosti, nie vybudovanie odporu k takémuto druhu sebarealizácie. „Nové miesta poskytujú duševný relax a hlavne poznanie,“ hovorí. Na cestách sa človek nevyhne nepríjemnostiam. Všade vraj človek narazí na vyrábačov problémov, či zakopne o kameň. „Na to druhé stačí mať pri sebe náplasť a k tomu prvému potrebujete nadhľad,“ dodáva Dagmar Ulická.
