Narodený: 15. 2. 1972

Výška: 190 cm

Hmotnosť: 92 kg

Stav: slobodný, priateľka Andrea Verešová

Klub: po desiatich rokoch v Pittsburghu sa v lete stal hráčom Washington Capitals

Najväčšie úspechy: zlato zo zimnej olympiády v Nagane 1998, dvojnásobný víťaz Stanley cupu (1991, 1992). Päťnásobný držiteľ Art Ross Trophy pre víťaza kanadského bodovania (1995, 1998, 1999, 2000, 2001), držiteľ Hartovej trofeje udeľovanej najužitočnejšiemu hokejistovi NHL (1999). dvojnásobný víťaz Lester B. Pearson Award pre najužitočnejšieho hokejistu súťaže podľa hlasovania hráčov.

Na tabuli pri recepcii prostějovského hotela Tennis Club bol fixkou vypísaný denný režim sústredenia hokejového Jágr tímu. Od 16.00 do 17.00 h sa podľa neho schádzali hviezdy NHL na kávu, ovocný olovrant s koláčom. Telefonický budíček z recepcie zazvonil na izbe Jaromíra Jágra o 16.30 h. Ten si však popoludňajší spánok labužnícky o hodinu pretiahol. Takmer všetci spoluhráči už o 17.10 odišli na zimný štadión podľa plánu. Poistenie – iba pre Jágra – na jediný exhibičný duel stojí 18-tisíc dolárov.

Vedúci Jágr tímu Lubomír Rys nestrácal pokoj, hoci fototermín o 18.10 h – už na ľade vo výstroji – sa nebezpečne blížil. Vyzbrojený skúsenosťami objednal pre Jágra kávu so štyrmi kelímkami mlieka a s veľkým množstvom cukru. Po pol šiestej vystúpil z výťahu nakrátko ostrihaný Jaromír, v spoločnosti Jana Hlaváča a Radka Dvořáka si vysmiaty pochutil na croissante, vypil kávu a stihol všetko. Aj ochotnú dohodu na pozápasový rozhovor pre náš denník.

Po hokejovej šou pred vypredaným prostějovským hľadiskom si obľúbené kurča namáčal do kečupu a v čase, keď sa v okolí hotelového bazéna rozbiehal rušný spoločenský gril-rout, pozval SME hlboko do tichých útrob hotela. Na masážnom stole si objednal „jemne olejom“ a Petr Mareš sa diskrétne pustil do údržby svalstva a šliach, ktoré slúžia ako výkonný aparát talentu ohodnoteného presne na desať miliónov a 33-tisíc dolárov ročne.

„Ako sa máte na Slovensku?“ spýtal sa Jágr potom, čo vzal do rúk náš denník, očividne pobavený hlavičkou: „Hlavně, že jste, že?“ A potom dlho spontánne rozprával. Aj o tom, či si rozumie s Bohom.

Ako to vládzete, že z vás stále vyžaruje pozitívno?

„Cože, česky nemůžete. Slovenštinu slyším pořád doma.“ (Široký úsmev.) „Myslíte, že to naozaj vyžarujem? Ja neviem. Ale áno, je to základ, aby som sa upokojil. Aj tak totiž vždy zistíte, že je úplne zbytočné robiť si problémy. Preto sa na veci radšej pozerám pozitívne.“

Pri našom poslednom stretnutí pred dvoma rokmi ste sa vyjadrili, že ešte nie ste duševne pripravený na to, aby ste pomysleli na odchod zo špičkovej pozície v hokeji. Platí to stále?

„Platí, určite ešte na to nie som pripravený. Horšie je to s telom, ktoré už nie je také mladé ako kedysi. Všetko záleží na chuti a schopnosti obetovať sa. Ak to dokážem naplno, potom verím, že aj telo, fyzická stránka sa prispôsobí mojej vôli.“

Trejd z Pittsburghu do Washingtonu vás v tomto smere okysličil aj novou inšpiráciou?

„Je to v hokejovom živote veľká zmena. Uvidím, ako na to telo bude reagovať. Pre mňa je to niečo nové, nikdy predtým som to v NHL neskúsil. Možno to trochu potrvá, kým sa dostanem do svojich koľají, ale dúfam, že to bude pozitívne.“

Pred pár dňami ste sa vrátili z exhibičného zápasu v Moskve. Aké máte zážitky z vašej prvej cesty do Ruska v živote?

„Kým sme tam s Jágr tímom odleteli, počuli sme mnoho pozitívnych vecí i dobrých názorov o Moskve. Úprimne vravím, že ma Moskva príjemne prekvapila. Moja skúsenosť bola ešte lepšia než to, čo ľudia rozprávali.“

Stretli ste sa aj s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Ako na vás zapôsobil?

„Za tú chvíľku osobného stretnutia som nemohol zistiť, aký je človek. Ľudia v Rusku ho majú radi. Je ľudský, stále sa smeje. Nadobudol som dojem, že k Rusku má citlivý vzťah. Aj na samotnom hokeji vydržal celý zápas. Nie ako niektorí politici, čo sa prídu len ukázať, že tam boli, a po prvej tretine idú domov.“

Uvedomili ste si v Rusku, že svoje číslo 68, ktoré na drese nosíte dodnes, ste si v čase dospievania vybrali ako symbol nesúhlasu s ruskou okupáciou Československa v roku 1968?

„Dostal som takú otázku od ruských novinárov, ešte kým som odcestoval do Moskvy. Už je to zabudnutá minulosť. Tí ľudia, čo vtedy spôsobili násilie, už našťastie nie sú v akcii.“

Vaša hokejová cesta takmer desať rokov zosobňovala klasický americký príbeh o rozprávkovom úspechu, ktorý ste našli v krajine neobmedzených možností. Ako osemnásťročný mladík s večne širokým úsmevom, zdobiacim tvár stvorenú aj pre reklamu detských polievok, s neskrotne bohatými vlasmi a talentom, ste dvakrát za sebou vybozkávali najcennejšiu trofej Stanley cupu. V poslednej sezóne sa na mediálnom trhu stalo, že vaše meno od dlhoročnej presilovky superlatívov čoraz viac korčuľovalo v krízových témach. Niektorí mali zrazu dosť vrtochov rozmaznaného zázračného dieťaťa, nezanikli však ani hlasy o mediálnej krivde. Ako to vnímate vy?

„Nenechám sa tým rozhádzať. Nepomohlo by mi to v živote ani v hokeji. Beriem veci, aké sú. Všetko zlé je na niečo dobré. Ľudia, ktorí sú ponížení, budú povýšení.“

Tú vetu ste niekde čítali.

„To mám z Biblie. Ja čítam Bibliu často. Sú tam zaujímavé veci.“

Nahlas nešírite, ale ani neskrývate, že ste absolútne veriaci. Rozumiete si s Bohom?

„Určite mám k nemu oveľa bližšie ako mnohí iní ľudia, s ktorými sa dá o tom ťažko zhovárať, lebo to necítia, pretože neveria. Ja mám k Bohu blízko. Som rád, že to tak je. Verím, že dobro zvíťazí, verím Biblii a jej zákonom. I keď je pravda, že vždy to nejde.“

Zhovárate sa s ním?

„Je jasné, že niekedy žiadate o pomoc. Človek nemôže byť taký sebavedomý, že všetko dokáže sám. Na to sme na tomto svete malí páni. Ľudia, čo si myslia, že všetko dokážu, skoro zistia, že sa objavia hrozne dole. Ako je dané – prví budú poslední a poslední budú prví. To je stopercentná pravda.“

Máte talizman?

„Nepotrebujem ho, mám vieru. Nie je to talizman, ale je to to najsilnejšie, čo môžete mať.“

Tešíte sa na Žilinu, kde nastúpite na exhibičný zápas?

„V Žiline som nikdy nebol. Prvýkrát sa dostanem do mesta, kde sa narodila moja priateľka Andrea, ktorá tu má príbuzných a známych. Práve preto hráme v Žiline. Bude to veľká akcia. Teším sa, že v Žiline strávim dva dni. Najviac budem asi odpočívať u Verešovcov.“

Máte už darček pre budúcu svokru?

„Nesmiem to podceniť, niečo musím kúpiť. Neprezradím čo, aby to bolo prekvapenie.“

Nemáte pred prvou návštevou u svokrovcov trému?

„Vôbec nie. Snažím sa nikdy nemať trému.“

Čo vám prvé príde na um, prirodzene, okrem toho, že ide o rodisko vašej Andrey, keď počujete Slovensko?

„Jánošík! Zbojník Juraj Jánošík.“ (Smiech.)

Jánošíkom ste svojho času nazvali aj českého trénera Pittsburghu Ivana Hlinku. Pri jeho koučingu Penguins ste mu narážkou na Jánošíka vytýkali, že bohatým bral a chudobným dával. V hokejovom preklade, že hviezdnym hráčom s vysokými kontraktmi ubral čas na ľade a poskytol ho druhej, tretej lajne.

„To už je za nami.“

Ako vnímate, že na ceste do Žiliny musíte prekročiť štátne hranice, že musíte používať iné peniaze?

„Necítim to ako problém. Od doby rozdelenia som to už zažil, párkrát som bol v Bratislave, v Piešťanoch, v Poprade. Je to zvláštna situácia, ale taká je politika. Neverím, že rozdelenie chceli ľudia. Obyčajní normálni ľudia za to musia zaplatiť a musia si, žiaľ, uvedomiť, že politici si rozhodujú, ako chcú oni. Myslím, že Česi na rozdelení zarobili. Ale na druhej strane, narodil som sa v Československu, a keď sa ma aj dnes niekto spýta, odkiaľ som, odpoviem, že z Československa. Ja to nerozdeľujem.“

Váš nový spoluhráč vo Washingtone, slovenský reprezentant Peter Bondra sa na váš príchod teší aj preto, že vám navrhne spoluprácu s jeho charitatívnou nadáciou Scoring for Children. Bondra, v minulosti aj Adam Oates, do nej prispievajú stodolárovkou za každý gól a asistenciu v kanadskom bodovaní. Neobávate sa, že vaša stabilne najvyššia produktivita vás takto zruinuje?

„Keď je to pre dobro veci, rád sa nechám ‘pumpnúť‘.“

VOJTECH JURKOVIČ

(Dokončenie zajtra)