Ako malý chlapec sa chcel ulievať zo školy, preto sa prihlásil do pionierskeho zboru za bubeníka. Začínal s kapelou AC Plus, so skupinou Broken Heart nahrali hit Na tom nezarobím. Po hosťovaní v mnohých iných formáciách odišiel bubeník LUDO SRNEC do Paríža, kde okrem iných hrával s punkovými Les Magoo. Teraz sa vrátil domov, aj s tromi ďalšími členmi svojej novej kapely Circus, speváčkou CAROLE a gitaristami CHARLESOM a DAVIDOM, s ktorými zaliezli pred slnkom do chladného nahrávacieho štúdia v petržalskom Zrkadlovom háji. Zvukár Ivan Minárik donekonečna púšťal a dolaďoval singel, s ktorým chce kapela zaujať slovenské publikum. Štýl? „Sme rocková kapela,“ hovorí Ludo.

Založili ste kapelu pár mesiacov pred tým, než ste sa vrátili na Slovensko. Vedeli ste, že odídete?

LUDO: „Všetci sme to vedeli, ale chceli sme hrať len tak, pre radosť. Nemysleli sme to vážne a tak to aj ostalo.“

Teraz, keď ste nahrali singel, to už beriete vážnejšie?

LUDO: „O chvíľu by sme chceli nahrať aj album, týmto singlom sa chceme presadiť na našom trhu. Ak to pôjde, nie je problém.“

Aj preto vaša francúzska speváčka spieva po anglicky?

LUDO: „Vo francúzštine sa texty robia ťažko a okrem toho Francúzi sú na ne nároční.“

O Francúzoch panuje názor, že sú na svoju kultúru hrdí a anglicky nehovoria, aj keď vedia.

CHARLES: „Keby sme spievali len v našom jazyku, naša hudba by mohla fungovať len vo frankofónnych krajinách. Francúzsko nemá rado rockovú hudbu, je tam veľa afrických prisťahovalcov, ktorí to nebudú počúvať, ani v rádiu sa rock nehrá.“

Už ste niekde koncertovali?

LUDO: „Nie. Všetko potrvá trochu dlhšie, tým, že sa uvidíme raz za mesiac tu na Slovensku alebo ja pôjdem za nimi. Uvidíme podľa kšeftov.“

Ako to vidíte s hudbou a kšeftmi tu v našej krajine?

LUDO: „Neviem, šesť rokov som tu nebol. Ale my naozaj svoju kapelu neberieme takto vážne.“

Aká je šanca vo Francúzsku pre kapely, ktoré nehrajú práve populárny štýl?

CHARLES: „Žiadna. Je to všetko biznis, a čo sa nepredá, to nemá šancu. Ak chceš robiť muziku, tak takú, akú chcú médiá.“

LUDO: „Aby bola najpopulárnejšia kapela rocková, ako tu I.M.T. Smile, je tam nepredstaviteľné.“

Ale s hudobným biznisom to ani u nás nie je veľmi iné.

LUDO: „Ale je tu menej národností a jednotnejší vkus. V Paríži je dvadsať percent ľudí z Afriky a tí rock nepočúvajú - a to je mínus milión a pol poslucháčov.“

CHARLES: „Francúzi sú síce na svoju kultúru hrdí, ale pre tú najmladšiu, novú, nie je miesto.“

Rocková hudba, ktorú hráte, však nie je najčerstvejší hit. Hráte ju radi alebo inak hrať neviete?

LUDO: „Sme generácia, ktorá vyrástla na kapelách Faith No More, Pearl Jam. To nás baví a iným sa nechceme prispôsobovať.“

Tanečná hudba vás neoslovuje?

LUDO: „Ale áno, máme groove—box, a možno začneme robiť techno—rock.“

Budete sa prezentovať ako francúzska alebo ako francúzsko-slovenská kapela?

LUDO: „Francúzsko-slovensko-talianska kapela. Náš basgitarista je Talian a vlastne gitarista je pôvodom Švajčiar. Keďže sme každý niekde inde, nechceme ani zmluvu s nejakým veľkým vydavateľstvom, ktoré by si diktovalo nesplniteľné podmienky. Radšej nájsť nejakú malú značku, ktorá by nám dala peniaze na nahranie albumu, a my sa už o klip a promo postaráme.“

Carole, vy ako speváčka máte vo francúzskej hudbe dosť predchodkýň. Počúvate niektorú z nich?

CAROLE: „Nie, nepočúvam. Nepáčia sa mi ani súčasné, ani tie staršie. Možno Edit Piaf obdivujem ako osobnosť, ale v speve ju určite nenapodobňujem. Ak nejaké počúvam, tak sú to Alanis Morrisette alebo Tori Amos.“

O dobrých bubeníkov s vlastnou, nie najhoršou bicou súpravou je v hudobnej brandži určite záujem. Dostali ste už nejaké ponuky?

LUDO: „Som tu síce len tri týždne, ale ponuky už boli. Hral som aj jeden koncert s funky formáciou. Sú však štýly, ktoré ma bavia viac, som rockový bubeník a na to, aby človek mohol hrať napríklad džez alebo latino rytmy, potrebuje žiť v tom prostredí a niečo sa o ňom dozvedieť.“

Dozvedeli ste sa niečo o sebe za ten čas vo Francúzsku?

LUDO: „Dospel som. Predtým som bol náročný na to, čo chcem v živote robiť, aj keď som sa tak nesprával. Potreboval som odísť, aby som pochopil, že najkrajšie je žiť z muziky a hrať, aj keď nie za veľa peňazí. Jednoduché záležitosti.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ