ý a Čapek sa pokladá za jedného z predchodcov literatúry sci-fi, aj súťažné prózy majú predpísaný žáner vedecko-fantastickej literatúry.

V knihe sa neuvádzajú presné podmienky súťaže - zrejme sú dosť veľkorysé - tristostranový zborník obsahuje päť poviedok, päť krátkych poviedok a jeden román. Z trochu nepochopiteľne rozmarného doslovu Michaela Bronca, dočasného koordinátora Ceny Karla Čapka, sa dozvieme, že na súťaži sa zúčastnilo 85 autorov so 120 prácami, v oblasti poviedok získala najvyššie ocenenie práca Petra Heteša Jaina, spomedzi krátkych poviedok dvojica Lucia Lukačovičová a Adam Šnobl za prózu Procitnutí a za román Příliš dlouhé mlčení Jana Rečková. V zborníku je uverejnená aj slovenská poviedka Antona Stiffela a Zuzany Minichovej Visiaci svet.

Ťažko tu analyzovať prácu za prácou, lebo sci-fi sa pohybuje po ničím neobmedzenom poli predstavivosti, používa nekonečné množstvo kombinačných variantov, pričom by autor mal vychádzať z poznatkov modernej vedy a techniky. Mal by, ale nemusí. Veď kto už obsiahne súhrn či aspoň časť dnešných vedeckých poznatkov? A kto vie, čo je v blízkej či ďalekej budúcnosti uskutočniteľné? Autorom sci-fi stačí, aby si vybrali nejakú dosť širokú a všeobecne dosť známu oblasť a aby okolo nej rozvinuli akékoľvek výmysly, dobrodružstvá, udalosti a akcie, ktoré nik nemôže overiť ani predvídať. Stačí, aby boli napínavé, zaujímavé, prekvapujúce.

Francúzsky spisovateľ Michel Butor v roku 1953 vo svojej kritickej štúdii o vedeckej fantastike dokonca presne vyznačil tri takéto čitateľsky spoľahlivé oblasti: budúci život, neznáme svety a nečakaní návštevníci. Dnes k tomu môžeme prirátať ešte i počítačové experimenty.

A naozaj, takmer vo všetkých týchto prózach sa ocitáme v nereálnych svetoch, kde autori umiestňujú poloľudské, poloumelé bytosti, vrhajúc ich do ťažko riešiteľných problémov. Vo víťaznej poviedke Jaina ide o počítačovú známosť, no mužská postava dostáva od ženskej odosielateľky iba listy, a tak poprosí svojho priateľa, aby zistil jej identitu. Pravdaže, zafunguje celý komplex pátračov a počítačov. Tieto techniky, niekedy opisované až so zbytočnými detailmi, akoby autor chcel nasilu dokázať, že sa vo veci „vyzná“, existencia cudzích tvorov, prostredie mimozemských civilizácií, patria k bežnému inventáru publikovaných próz. Už to je dosť výrečné, že postavy majú okrem jedného prípadu cudzie mená.

Najväčšmi ma však zarazilo, koľko vrážd, bojov, nepriateľstva tieto prózy obsahujú. Niekde mi to vraždenie priam pripadá ako chodenie na toaletu (Kuglerová: Sitra Achra). Už pomaly nerozoznať boj dobra a zla, dôležitý je, zdá sa, len boj. Ale akčnosť sa dá predsa docieliť aj inými spôsobmi. Jediný náznak zmierlivosti voči cudzím obsahuje próza slovenskej dvojice, dosť invenčná a pomerne dobre komponovaná.

Osobitne sa mi žiada vyzdvihnúť prózu Jany Schirlovej Nevzpomínám si. Hádam aj preto, lebo je v nej napriek fantazijným motívom a napriek prostrediu psychiatrie najviac človečiny. A to patrí tiež k „mŕtvym“ miestam literatúry sci-fi: je totiž doslova prepchatá všelijakými vesmírnymi katastrofami a vytráca sa z nej človek, pre ktorého ju predsa autori píšu.

V knihe mi chýbajú vecné údaje o autoroch, nenahradia ich rozvláčne a neúplné informácie v doslove.