V osobe Stanislava Rakúsa (1940) sa spojili dva talenty: je uznávaným literárnym vedcom a nemenej uznávaným prozaikom, ktorý má v jednom i druhom žánri za sebou už po štyri knihy, ku ktorým sa teraz pripája výber Z rozprávaní, úvah a rozhovorov (Modrý Peter, Levoča 2003). Je to akási „trojčlenka“, zložená z osobných spomienok, odpovedí do ankiet a rozhovorov pre literárne časopisy.
Informačne najbohatšia je prvá časť knihy, kde autor rozpráva o dedinských predkoch, najmä o otcovi, pokúša sa vtipne charakterizovať pracovné návyky a v obsiahlom príspevku sa vyznáva z priam intímneho vzťahu ku Košiciam. Kultivovane napísaná esej naplno potvrdzuje, že autor toto mesto nielen vidí, ale aj „číta“, nezaprúc v sebe estetika a beletristu: jeho nočné prechádzky striedajú návštevy cintorínov, spojené s historickými i filozofickými reflexiami; v tomto ohľade pripomína nebohého básnika Bunčáka, ktorý bol vynikajúcim znalcom cintorínov. Rakús odhaľuje poetiku Košíc, pričom nevychádza iba z jednotlivých vizuálnych dojmov, ale chápe mesto ako celistvú estetickú štruktúru.
Potulky po Košiciach sú už z povahy veci oveľa názornejšie než jeho potulky po svete literatúry, lebo tu sa už ocitáme v oblasti vedy a teoretického rozmýšľania. Nie, že by sa Rakús nedotýkal konkrétnych diel, no anketové otázky i otázky v rozhovoroch sú skôr všeobecnejšie, a tak i odpovede sa pohybujú v tejto polohe. Napriek tomu však formuluje zaujímavé, hoci zavše diskutabilné myšlienky, keď napríkad tvrdí, že ak by si niekto myslel, „že v čase, v ktorom padne vulgárna ideologická cenzúra, sa bude písať ľahšie a slobodnejšie, veľmi sa mýlil, lebo najväčším pánom je jeho textový umelecký cenzor“; je to pravda, lenže ju nemožno spájať s takým vonkajškovým javom ako cenzúra; patrí a vždy patrila k aktu písania a tvorivosti.
Rakús uvažuje komplexne, pretože sám je tvorcom prozaických textov a pozná všetky ťažkosti pri ich komponovaní. Práve otázka, či sa v ňom nebije literárny vedec s prozaikom, sa vynára takmer v každom rozhovore a núti opytovaného, aby sa neopakoval, ale odpovedal z hľadiska meniacej sa osobnej skúsenosti. Je totiž dôležité povedať, že začal publikovať ešte pred novembrom 1989 v oboch žánroch: prózy Žobráci vyšli roku 1976, Pieseň o studničnej vode 1979, literárnovedné štúdie Próza a skutočnosť roku 1982 a Epické postoje 1988.
Má teda dosť autopsie, aby mohol konfrontovať náročnosť epiky a teórie: „Literárna veda, ktorá sa tým, že je vedou, nemôže vzdať túžby po presnosti, má ešte ťažšiu úlohu ako umelecký text so svojou polyfónnou slobodou.“
Keďže Rakús je aj univerzitným profesorom, veľa priestoru venuje i pedagogike literatúry. Proces jej vyučovnia sa mu zdá prirýchly, takže niet času na selektívnu hĺbku; preto vyslovil múdru zásadu, ktorú zachováva na Prešovskej univerzite: „Dať všetkým niečo a niekoľkým všetko.“
Tento letmý pohľad na Rakúsovu knihu ani zďaleka nezachytil jej mnohovrstevnosť, ktorú treba pri čítaní postupne, pomaly objavovať, lebo aj toto dielo je určené diskurzívnemu čitateľovi, nie povrchnému hltačovi riadkov.
