Eva z Nitry hľadá spôsob, ako citlivo svojej štrnásťročnej dcére naznačiť, aby sa neprejedala. Doteraz totiž na upozornenia reagovala podráždene, zvykne sa ofučať a od rodiny izolovať. „Sama som mala v detstve problémy s kilami naviac a nikdy som sa ich nedokázala celkom zbaviť. Nebola by som však rada, keby začala jesť tajne, alebo nebodaj začala používať známe neslávne spôsoby chudnutia.“ Ako má Eva vyriešiť problém s prejedaním jej dcéry, spýtali sme sa našich internetových čitateľov. Z ich diskusie vyberáme:
Treba ísť za odborníkom! Nevieme, či je to genetická chyba, stres, hormóny, vek. Ak podráždene reaguje na priame upozornenia, možno treba podhodiť nejaké brožúry alebo knihy.
>o o o
>Dievčina má pravdepodobne komplexy, a kompenzuje to jedlom. Možno by pomohla celková zmena stravy v rodine, prestať jesť somariny plné karbohydrátov (sladkosti, knedlíky, chlieb, ryža) a nahradiť ich čerstvou zeleninou.
o o o
Podľa mňa treba hľadať príčinu, nielen dôsledky. Možno sa prejedá kvôli niečomu inému. Ak sa to odstráni, už sa nebude prejedať.
o o o
Jediné, čo jej pomôže, je silná motivácia a ozajstná chuť zmeniť daný stav. Rady odborníka bude vo svojom veku ignorovať. Najlepšie by bolo, keby sa zaľúbila, alebo nech sa inšpiruje ľuďmi, o ktorých je známe, že mali nadváhu, ale dokázali sa premôcť a zmeniť to. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Tzv. dobre mienené rady rodičov (najmä zo strany otcov: pozri, aký máš veľký zadok a pod.) sú pre tínedžerov katastrofou, a nie pomocou. Osobne tiež „ďakujem“ svojmu tatkovi, že sa mi postaral do konca života o boj s vlastným zdravím. Keď som mala 14, mala som 168 cm a 54 kg, o nadváhe nemôže byť ani reči. Napriek tomu, každý deň som počúvala, že mám veľký zadok. Schudla som na 45 kg, a to mi vydržalo päť rokov. Doma bolo hotové peklo, rodičia nešťastní, že im miznem pred očami. Mala som všetky príznaky anorektičky. Chodila som aj k odborníkom, všetko som však ignorovala. Pre mňa bolo toto obdobie najlepším v živote, škola ma začala baviť tak, že som bola najlepšia z triedy, každý deň som cvičila ako divá, za celý deň som zjedla jeden jogurt, povinne pred otcom. Tlak z jeho strany bol silnejší, a tak sme začali ďalšiu „súťaž“, „sľúbila“ som mu, že o pár dní budem mať 100 kíl, či potom bude spokojný. Do pol roka som mala 75 kíl. Niečo strašné. Našťastie som stretla chalana, zaľúbila som sa a pre neho som bola ochotná spraviť so sebou zázraky. Múdre poznámky môjho otca však nemajú konca, a tak je zo mňa už rok bulimička. Snažím sa to zmeniť, odišla som zo Slovenska, aby kontakt s ním bol čo najmenší, snažím sa nájsť novú motiváciu, zdravo žiť, ale nie je to jednoduché. Radami odborníkov sa treba riadiť, ale budú len hádzaním hrachu na stenu, ak človek nenájde inšpiráciu byť normálnym sám pre seba.
o o o
Desať rokov som bola obeťou komentárov mojej mamy a nekonečných diét, neskôr anorektičkou a potom bulimičkou. Dnes sú to však už takmer tri roky, čo som skoncovala s touto životnou kapitolou a jedlo sa pre mňa stalo pôžitkom, ktorý si s radosťou vychutnávam bez toho, aby som priberala, ba práve naopak, už niekoľko mesiacov začínam svojvoľne chudnúť, pritom jem všetko a športujem len občas. Pomohla mi terapia u psychológa, ktorý je špecialistom v tomto odbore. Po rokoch utrpenia som zistila, že prejedanie je rovnaké kompenzovanie si problémov ako alkoholizmus, drogovanie alebo fajčenie.
Dostať sa z toho je dlhý proces. V prvom rade treba poznať príčinu problému a techniky ako predísť impulzom prejedania sa, na čo je potrebná špeciálna terapia, a neskôr treba navštíviť odborníka na nutričnú výživu, ktorý skoriguje jedálne návyky. Treba sa pravidelne stravovať, jesť to, čo nám chutí, v dávkach, ktoré nám prikazuje žalúdok a aby jedlo nebolo našou neustálou obscesiou, ale príjemným spestrením života.
o o o
Z vlastnej skúsenosti viem, že ak mám okolo seba veľa stravy, jem, kým ju vidím. Keď nemám nič, nejem, najlepšia je takmer prázdna chladnička. Dbajte nato, aby nehladovala, aby mala po celý deň príjem nízkokalorických potravín a hlavne vždy, keď má chuť jesť, nech si dá ovocie. Úplne musí vylúčiť sladkosti, dá sa na to veľmi rýchlo zvyknúť, treba len chcieť a k chudnutiu to značne pomáha.
o o o
Možnosťou je zmena návykov rodiny. Žiadne rezne na nedeľný obed, ale chutná zapečená alebo grilovaná zeleninka, jesť menej ale často (5-6x denne). Zobrať dievča niekam do fitness, kde uvidí, že „nobody‘s perfect“, a že to nevadí. Skrátka spoločne sa hýbať, žiť zdravo, a nechcieť to iba od jednej štrnástky. Ukázať, že to ide inak a lepšie. Lebo úprimne, ak stokilový tato alebo mama vykladá dcére, že sa prepcháva, je to o ničom. foto - archív
