Mirko Kovač: Malvína o Preložil Karol Chmel o Kalligram, Bratislava 2003

Srbský spisovateľ Mirko Kovač nemusí byť nášmu čitateľovi neznámy. Pravda, ak je to čitateľ taký exkluzívny, že číta napríklad eseje. Pred dvoma rokmi v Kalligrame vyšla Kovačova esejistická kniha Európska hniloba. Tentoraz Kalligram vydáva v preklade Karola Chmela Kovačovu prózu Malvína. Práve náročný čitateľ by sa mohol zľaknúť hneď dvakrát: najprv toho ženského mena, zaťaženého gýčovými konotáciami zo sladkých balkánskych piesní, a potom faktu, že ide o epištolárnu prózu, čiže román v listoch. Na túto tému uviedli Brukner a Filip v Poetickom slovníku: „Dnes, kdy umění napsat dopis všeobecně upadá, těžko pochopíme, jak mohl být list formou celých básnických sbírek, nebo dokonce románů.“

Kovačova próza je poskladaná z pätnástich listov, ktoré majú rôzny charakter. Niektoré sú úradné (Požehnanie Srbského pravoslávneho ženského osvetového družstva), iné sú denníkovými zápismi (Malvína dokazuje, že je dobré milovať čisté telo), nachádzame tam aj policajné správy z obhliadky mŕtvol, testament, protokol o totožnosti, pitevný protokol… Slovo „poskladané“ je tu namieste, pretože práve precízna a striedma kompozícia vtláča tomuto rôznorodému materiálu pečať naozajstnej literatúry. Ak sa niekedy považujú autentickosť a štylizácia za estetické protiklady, tak sa Kovačovi podarilo skĺbiť oba tieto princípy práve bravúrnou slovesnou prácou.

Je jasné, že ide o fiktívne, štylizované listy, a pre čitateľa nie je dôležité, či je postava Malvíny Trifkovićovej vymyslená, alebo mala svoju reálnu predlohu. Dôležité je, že sa autorovi podaril majstrovský kúsok: s použitím rôznorodých dokumentov, takpovediac zvonku, akoby dokumentárnou kamerou, vytvoril plastickú, plnokrvnú postavu, ktorej životnému príbehu sa dá uveriť. Kovačovo majstrovstvo prinieslo aj ďalší efekt: ako druhotný, nie však druhoradý, vedľajší produkt prináša táto próza aj presne načrtnutý obraz strednej Európy na prelome 19. a 20. storočia.

Pravda, zredukovať ho iba na „atmosféru nábožensky i mravne pokryteckej spoločnosti v rakúsko-uhorskej monarchii“, ako o tom píše zadná strana knihy, by bolo veľmi povrchné. Veď ktorá doba a ktorá spoločnosť nemá svoje pozlátka a mimikry, svoje tabu a svoje pretvárky! Aké nezaujímavé a nudné by boli pre nás historické romány, keby sme v nich nenachádzali aj seba a svoje postavenie v súčasnom svete. Autor akoby neplánovane a nevedomky, určite však veľmi cieľavedome, objasňuje aj aktuálne problémy. Niekedy na to stačí detail, kusá informácia: „Aký smutný osud dať pravoslávne dievča do takýchto (rímskokatolíckych) kláštorov.“

Historické pozadie však vždy hrozí tým, že masa konkrétnych údajov a faktov, ktoré sa dajú rutinovane nazhromaždiť z encyklopédií a dejepisov, začne pôsobiť ako efektné, ale vyprázdnené kulisy. V tejto próze je však centrálnou udalosťou súkromný príbeh jedného človeka v prievane obdobia, ak to tak možno povedať. Zdanlivo malá epizóda v mohutnej epike času, ktorý z nás robí figúrky a pešiakov. Kovač upozorňuje, že v našom subjektívnom prežívaní je to práve naopak: akoby bolo všetko vytvorené iba kvôli jedinému indivíduu – nášmu Ja.

Akokoľvek tragicky sa končí tento román, jeho pointou je v konečnom dôsledku akási harmónia. Vyrovnanosť z nepretržitosti života. A tak posledné slová tejto prózy („vašou zásluhou som zabudol na svoju chorobu a teším sa z každého dňa“), ktoré vysloví otec Justinián, rozprávač, respektíve editor tejto prózy, môžeme vnímať ako zdvorilostnú floskulu, ale aj zmysluplné vyústenie. Akokoľvek ambivalentné a chaotické sa zdá byť pôsobenie jednotlivcov v čase, je dôsledným a logickým napĺňaním života, ktorého zmysel je zašifrovaný do nekonečnej spleti našich pozitívnych i negatívnych gest.

Román Mirka Kovača Malvína je zdanlivo veľmi jednoduchá lektúra. Pod jej pokojným povrchom sa však ukrývajú dramatické hlbiny vášní, túžob, snov a emócií. Tá úporná snaha byť šťastným.

DANIEL HEVIER