Martin Daňo je aktivista a podnikateľ s počítačmi, softvérom, reklamou či online databázou o zosnulých.

„Ja som v živote nechcel byť novinárom, ale ako som zistil, akí podvodníci tu robia správy, tak som si povedal, kurník, ja tu prídem. A dokedy to nebude vyčistené, dovtedy tu budem. A jak sa to raz vyčistí, ja odídem, tu netreba Daňa,”povedal na margo svojho vstupu do žurnalistiky minulý rok.

Transparency International Slovensko vo svojom blogu ‘Ako Martin Daňo zneužíva myšlienku transparentnosti’ o Daňovi píše:

“Vo väčšine svojich videí z nich chodí v teréne s jednou kamerou na uchu, druhou v ruke, a v štýle reality show ukazuje správanie politikov, policajtov, úradníkov, ale aj novinárov na tlačovkách. Často sa dostane do nejakého konfliktu, keď mu nejaký štátny zamestnanec neposkytne informáciu, ktorú požaduje, zakazuje mu nakrúcať, či ho vôbec nevpustí do úradu. Ku konfliktom však aj sám Daňo prispieva svojou verbálnou či fyzickou agresivitou.

Za sedem rokov práce vyprodukoval cez tisíc videí, s priemernou sledovanosťou 25-tisíc pozretí. Každé desiate jeho video, ktoré môže mať pár minút ale aj viac ako dve hodiny, malo aspoň 50-tisíc pozretí.

Prvým prípadom zneužitia transparentnosti štátu bolo, keď sa Daňo ešte ako podnikateľ dostal do sporu s daniarmi kvôli vyrubenej sankcii v 2007. Ako odvetu im v krátkej dobe poslal viac ako päťtisíc infožiadostí na maličkých, ledva čitateľných papierikoch, s otázkami o majetku, zamestnancoch či rozhodnutiach daniarov. Infozákon totiž neukladá fyzickú formu žiadosti a každý štátny orgán musí do 8 dní (výnimočne 16-tich) odpovedať.

Vtedajšia vládna poslankyňa Edita Angyalová predložila vzápätí novelu zákona, ktorá by úradom dala možnosť v podstate svojvoľne neodpovedať na infožiadosti. Po tlaku opozície aj tretieho sektora našťastie novela neprešla. Ale súdy začali brať argument „šikanóznych infožiadostí“ vážne a postupne vytvorili precedens, ktorý istú svojvôľu umožnil. Daňo a jemu podobní sa tak v tomto prípade zaslúžili o to, že práva občanov sa oklieštili.”