Bol rímskokatolícky kňaz a politik. Narodil sa v Bytči 13. októbra 1887 a študoval na štvortriednej rímskokatolíckej ľudovej škole.
V roku 1898 študoval na nižšom chlapčenskom gymnáziu v Žiline. V roku 1902 odišiel študovať na piaristické gymnázium do Nitry. V roku 1906 začal študovať na univerzite vo Viedni.
Štúdium ukončil v roku 1910 ako premiant, o rok obhájil svoju dizertačnú prácu na dogmaticko-historickú tému Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu.
Po schválení dizertácie a vykonaní rigoróznych skúšok bol 15. júla 1911 promovaný za doktora teológie.
Košický biskup Augustín Fischer-Colbrie ho 14. júla 1910 vysvätil za kňaza. V roku 1910 sa stal členom Katolíckej ľudovej strany (Néppárt), ktorým bol až do roku 1918.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval v auguste 1914 ako vojenský kňaz (poľný kurát) k trenčianskemu 71. pešiemu pluku. Väčšinu vojakov tvorili Slováci z okolia Trenčína a Oravy.
Na jeseň 1914 bol prevelený do slovinského Mariboru, kde vykonával duchovnú službu v nemocniciach.
V roku 1915 sa stal rektorom Teologického seminára v Nitre a učiteľom na piaristickom gymnáziu v Nitre, neskôr profesorom teológie.
Tiso sa stal neskôr jednou z vedúcich osobností Slovenskej ľudovej strany, ktorá sa od roku 1925 nazývala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS).
V novembri 1920 vznikol Politický klub katolíckeho duchovenstva Slovenskej ľudovej strany, ktorého sa stal podpredsedom.
Od roku 1921 do roku 1924 pôsobil ako biskupský tajomník a učiteľ v Bohosloveckom seminári v Nitre.
V roku 1921 založil nový týždenník Ľudová politika, ktorého vydávanie v roku 1923 zastavil a stal sa hlavným prispievateľom oficiálneho tlačového orgánu strany Slovák. V roku 1924 bol dekanom a farárom v Bánovciach nad Bebravou.
15. novembra 1925 sa stal poslancom Národného zhromaždenia Československej republiky, ktorým bol až do roku 1939. Zakrátko bol zvolený za predsedu poslaneckého klubu HSĽS.
V januári 1927 HSĽS vstúpila do vlády. Tiso sa stal ministrom zdravotníctva a telovýchovy.
8. októbra 1929 ministri za HSĽS vystúpili z vlády a Tiso sa začal opäť hlbšie venovať vnútrostraníckej práci. V roku 1930 sa stal oficiálnym podpredsedom strany.
Po Hlinkovej smrti roku 1938 sa stal Tiso de facto vodcom strany. V októbri 1939 sa stal oficiálne predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty a 26. októbra 1939 sa stal prezidentom vojnovej Slovenskej republiky.
Po vyhlásení Slovenského štátu 14. marca 1939 bolo na Slovensku zavedené protižidovské rasové zákonodarstvo. Tiso bol v tom čase ministerským predsedom Slovenského štátu.
V októbri 1939 sa Tiso stal prezidentom Slovenského štátu. 15. mája 1942 podpísal Tiso Ústavný zákon o vysťahovaní Židov.
Prezidentský úrad zastával do mája 1945, keď Slovenský štát zanikol. Hoci sa formálne Slovenský štát pokladal za samostatný štát Slovákov, bol satelitom nacistického Nemecka.
Po druhej svetovej vojne 15. apríla 1947 bol Tiso odsúdený za vlastizradu, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. V apríli 1947 ho popravili.
